Bratislava
9. septembra (TASR) - Vláda vojnovej Slovenskej republiky (1939 - 1945)
vydala pred 83 rokmi nariadenie o právnom postavení Židov, známe ako
Židovský kódex. Nariadenie bolo súhrnom právnych predpisov o
spoločenskej, ekonomickej a občianskej degradácii Židov, ktorá vyústila
do ich deportácií do nacistických koncentračných táborov. Prvý transport
slovenských Židov vypravili zo železničnej stanice v Poprade 25. marca
1942.
Židovský kódex, ktorý bol založený na rasovom vymedzení príslušnosti k
židovstvu, vydala vláda vojnovej Slovenskej republiky 9. septembra 1941.
Bola to najrozsiahlejšia právna norma vydaná v rokoch 1939 - 1945. Snem
a prezident splnomocnili vládu na takéto konanie už v septembri 1940
ústavným zákonom.
V tejto súvislosti sa 9. september v Slovenskej republike pripomína ako Pamätný deň - Deň obetí holokaustu a rasového násilia.
Podľa Kataríny Zavackej z Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied
(SAV) je odkaz tohto pamätného dňa jednoduchý a dal by sa zhrnúť
slovami: "Každé ustúpenie od zásady, že všetci občania si musia byť v
právach rovní, vedie k strašným dôsledkom."
Od polovice 19. storočia, v súvislosti s vývojom v oblasti ľudských práv
a slobôd, dochádzalo aj na území dnešného Slovenska podľa Zavackej k
postupnému zrovnoprávňovaniu občanov rôznych náboženských vyznaní. Teda
aj k zrovnoprávneniu židovského náboženstva. S tým sa viazalo aj rušenie
rôznych obmedzení pre Židov pri prístupe do škôl a do zamestnania, pri
nadobúdaní majetku a podobne.
"Samozrejme, u časti obyvateľstva to vyvolávalo pocit ohrozenia
domnelej vlastnej výnimočnosti. Tento pocit rezonoval aj v prostredí
majoritných kresťanských cirkví. Na stratu svojho výsostného postavenia
reagovali šírením tvrdého antisemitizmu. Prostredníctvom straníckej
tlače a tiež kostolných kazateľníc sa tieto nenávistné reči dostávali aj
do najzapadlejších osád," uviedla pre TASR Zavacká.
V priebehu 1. svetovej vojny sa v rakúsko-uhorskej armáde protižidovské
nálady tlmili, pretože ohrozovali obranyschopnosť štátu. No na konci
vojny sa antisemitizmus opäť prejavil počas sociálnych nepokojov
spojených s rozvratom zásobovania a nedostatkom potravín. Obviniť z neho
"židovského obchodníka" bolo podľa Zavackej ľahšie, než riešiť problém.
Veľkú zásluhu na potieraní antisemitských mýtov a s nimi spojenej
nenávisti mal už počas trvania rakúsko-uhorskej monarchie budúci prvý
československý prezident T. G. Masaryk. Po vzniku prvej Československej
republiky v roku 1918 boli sloboda vyznania a zákaz diskriminácie
zakotvené priamo v jej ústave. To síce neznamenalo, že antisemitizmus
zmizol, ale nebol tolerovaný. "Nástupom ľudákov k moci na jeseň 1938 sa však toto politické smerovanie úplne obrátilo," zdôraznila Zavacká.
Protižidovskú politiku reprezentoval celý aparát vojnovej Slovenskej
republiky. Nielen vláda, ale aj predstavitelia snemu, príslušníci
Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), Hlinkovej gardy (HG),
regionálni politici, ale aj dobová tlač.
"Iniciátorom protižidovskej politiky na Slovensku a jej ideovým
predákom bol od októbra 1938 minister autonómnej vlády Dr. Ferdinand
Ďurčanský. Ďalším jej výrazným predstaviteľom bol Vojtech Tuka, minister
a neskôr predseda vlády, a samozrejme prezident Jozef Tiso. Menovať by
sme mohli aj desiatky regionálnych ľudáckych činovníkov, aj pracovníkov
administratívneho aparátu. Tu treba najmä povedať, že samotný tzv.
Židovský kódex neprinášal takmer nič nové, len v súhrnnej forme zakotvil
a rozširoval vtedy už platné čiastkové protižidovské ustanovenia. Tým
bolo viac vidno ich obludnosť," uviedla Zavacká.
Kódex bol rozpracovaný právny dokument s množstvom podrobností, ktoré
konkretizovali jednotlivé reštrikcie voči Židom. Jeho tvorcovia sa
otvorene inšpirovali nacistickými Norimberskými zákonmi z roku 1935.
Zásadne obmedzoval osobné, občianske, náboženské a spoločenské práva
Židov. Upravoval ich evidenciu, zavádzal verejné označenie, vylučoval
ich zo škôl.
Obmedzenia sa týkali aj manželstva a pohlavného styku - zmiešané
manželstvá mohli byť trestané až trojročným väzením, mimomanželský
pohlavný styk dokonca piatimi rokmi. Zaoberal sa aj majetkovoprávnym
postavením Židov a upravoval prevod židovského majetku do tzv. árijského
vlastníctva.
Protižidovská politika vyústila k deportáciám Židov do nacistických
koncentračných táborov, kde väčšina z nich našla svoju smrť. Transporty
zo Slovenska odchádzali do 20. októbra 1942, pričom bolo vyvezených
takmer 58.000 Židov. Ďalšia vlna deportácií prebiehala od septembra 1944
do marca 1945. Do nacistických koncentračných táborov bolo celkovo
deportovaných viac ako 70.000 židovských občanov zo Slovenska.
"Verejnosť si s obeťami holokaustu spája skôr také udalosti, ako
prijatie ústavného zákona o deportáciách, alebo odchod prvého
transportu, no tu dobre vidno, že deportácie boli len dôsledok a celý
proces sa začal práve zbavením rovnoprávnosti časti občanov. Možno by sa
dalo ísť ešte k skorším udalostiam, napríklad k dátumu vydania vládneho
nariadenia o vymedzení pojmu žid z 18. z apríla 1939," dodala pre
TASR Zavacká k tomu, či je 9. september, odkazujúci na prijatie
Židovského kódexu, vhodným dátumom pripomenutia si tragédie slovenských
Židov.
Ich utrpenie pripomínajú na Slovensku napríklad aj Pamätník holokaustu
vybudovaný v Bratislave na mieste, kde pôvodne stála neologická synagóga
(odhalený 28. augusta 1997) a Múzeum holokaustu v Seredi, ktoré vzniklo
v roku 2016 v priestoroch bývalého pracovného a koncentračného tábora.